Boh by pristúpil a povedal „Bez cukru!“

Kdy jste naposledy potkali kněze, který pracoval v korporátu, dělal multilevel marketing, založil botanickou zahradu a byl 18 let na misiích v Latinské Americe? S tímto neskutečně vlídným slovenským farářem Milošem Mikou jsme nad šálkem čaje probrali jeho životní dobrodružství, ale také témata multikulturalismu, New Age a věčného hledání štěstí.

Jak jste se dostal ze světa tvrdého byznysu auditorské společnosti Deloitte k uvědomění, že se chcete stát misionářem?

Po VŠE som si potreboval dokazovať kariérny rásť a tieto veľké korporácie to ponúkajú, ale za veľkých časových a vzťahových obetí. Po dvoch rokoch v Deloitte som videl, že to nie je zmysel môjho života. Paralelne som sa snažil o finančné oslobodenie cez multilevel marketing. Je to akoby nové náboženstvo, pretože verí, že finančné oslobodenie je to isté ako oslobodenie človeka ako takého. Vytvára to pocit, že ten naozajstný boh si ty, ale musíš sa finančné oslobodiť a plniť svoje sny. Stala sa potom taká situácia, ktorú nazývam neviditeľná Božia ruka.

Co to bylo?

Na jednom stretnutí dôležitých ľudí z toho biznisu mi kolega predstavil svoju matku, ktorá si sadla v konferenčnej miestnosti vedľa mňa. Po celej tej šou s fotkami z Havaja a najkrajších áut, táto malá skromná žena v čiernych šatoch vytiahla Bibliu a opýtala sa ma „Mladý muž, vy si myslíte, že toto všetko, čo tu počujeme a vidíme, je kompatibilné s evanjeliom?“ To bol úder, z ktorého som sa do konca života úplne nespamätal. Predtým som videl duchovno a prácu ako niečo oddelené, ale človek nemôže žiť rozdelený. Po dvoch týždňoch som začal tuto štruktúru opúšťať, neskôr aj prácu audítora a nakoniec som odišiel do Paraguaja hľadať iné výzvy a utriediť si myšlienky.

Ještě předtím než se vás začnu ptát na vaši osmnáctiletou zkušenost v Latinské Americe, jak hodnotíte korporáty a tyto společnosti?

Mnoho ľudí v sebe neprebudí talenty ktoré im Boh dal a žijú na úrovni „anestézie“ pracovne i duchovne, sú frustrovaní a nevidia východisko. Tieto spoločnosti im ponúkajú víziu a robia to v kontraste s tým, čo sa stane, keď s tým človek nič neurobí. Nastavujú mu pracovný a osobný režim, pomôžu mu stretať zaujímavé tipy ľudí a vzdelávajú ho. Vzniká tam určitá opantanosť cieľmi a v tom momente sa už človek začína sústrediť viac na seba ako na druhých. Postupne to vedie k čoraz väčšiemu egoizmu a konfliktom s rodinu a priateľmi. Kresťanstvo človeka nabáda k tomu, aby slúžil ostatným ľuďom, nie len sám sebe.

Nakonec jste tedy tento model firmy opustil a odjel na kontinent vašich snů?

Áno, odišiel som do Asunciónu pracovať pre firmu MedinCorp, ktorá predávala stomatologický inštrumentál v Mercosure, pretože som si potreboval vyčistiť hlavu a dozrieť duchovne. Bola to Božia ruka, ktorá ma priviedla na púšť. Keď ste preč od koreňov, tak ste prístupnejší Bohu, pretože ho viac potrebujete. Venoval som sa aj duchovnému rastu, začal som spolupracovať na miestnej farnosti a tam som cítil potrebu pomáhať druhým.

dsc03437

Bylo to v Paraguaji, kde jste se stal misionářem?

Tam som si povedal, že už sa do Európy natrvalo nevrátim, ale človek mení a Boh mení, tak sa to znovu veľakrát zmenilo. Chcel som vstúpiť do komunitného života misijného inštitútu Idente (misionárov z tejto kongregácie som predtým spoznal v Bratislave), ale dostal som fax z New Yorku, nech vstúpim do našej rehoľe v Bratislave. Stala sa ešte taká situácia pred odjazdom, kedy moja banka skrachovala. Nakoniec som sa všetkého vzdal a zvyšok sa po rokoch použil pre dobré účely. Do Paraguaja som sa potom ešte niekoľkokrát vrátil, lebo Prozreteľnosť to chcela tak, aby som tam dokončil svoje teologické štúdiá.

Tak jste nakonec přece jenom musel kontinent opustit.

Prišiel som do Bratislavy, ale po štyroch mesiacoch ma znovu presunuli do Ekvádoru, kde už ako misionár som pôsobil ako administratívno – finančný riaditeľ na Katolíckej univerzite v Santo Domingo de los Tsáchilas. Pomáhal som pri zakladaní univerzity, učil som predmety a mal som samozrejme aj apoštolské aktivity. Často som bol 10-12 hodín v práci, ale ľudia sú tam mimoriadni v schopnosti a otvorenosti prijímať cudzincov a nasledovať ich, keď robia dobro pre ich krajinu. Myslím, že je to najlepšia krajina pre cudzincov v Latinskej Amerike.

Kromě toho všeho vznikla díky vám i největší botanická zahrada v Ekvádoru.

Na žiadosť tamojšieho „budovateľského“ biskupa Emilia Lorenza Stehle som začal na sedemnásť hektárovom tropickom lese budovať s pomocou miestnych ľudí, botanikov a biológov z Quita, zapálených priateľov z Botanickej záhrady v Nitre a ďalších ľudí botanickú záhradu v Santo Domingo de los Tsáchilas. Prvé roky bolo nevyhnutné navštevovať záhrady a ekologické projekty, robiť exkurzie s botanikmi z Nitry a okrem iného zbierať rastliny v horách. Bola to neuveriteľne obohacujúca skúsenosť. Dokonca som sníval, ako rastú rastlinky zo semien, ktoré sme vymieňali s botanickými záhradami z celého sveta. Ale po rokoch, bolo dobré sa od toho vzdialiť… Botanická záhrada sa pôvodne volala na žiadosť biskupa „La Carolina“, neskôr bola premenovaná na počesť prvého rektora (po jeho náhlej smrti) Katolíckej univerzity v Santo Domingo, „Julio Marrero“. Tento skvelý misionár, kňaz a človek vždy podporoval projekt botanickej záhrady.

variadas1-143

Přišel však i čas, kdy jste musel opustit váš milovaný Ekvádor.

Po šiestich rokoch intenzivnej práce v trópoch a s tým spojených zdravotných problémov (prekonal som maláriu, dengue etc.) som potreboval regeneráciu v Európe. Potom som bol preložený do mesta La Paz v Bolívii, kde sme spravovali významný destský domov pre 100 detí. V minulosti som navštívil predtým toto mesto (3600 m. nad morom) a cítil som zdravotné problémy s dýchaním, pohybom… ľudia a prostredie sa mi zdali tvrdí, proste nemal som dobrý dojem. Keď sa rozhodovalo v rámci nášho Inštitútu o mojom ďalšom pôsobení, tak som prosil Boha, nech ma pošle hocikam, len nie tam. Okrem už spomenutého, myslel som si, že nedokážem pracovať s deťmi, ale dopadlo to presne tak, že ma poslali do La Pazu,  do detského domova Ciudad del Niňo Jesús. Božia ruka nás posiela vždy ďalej.

Jaké to tam nakonec bylo?

Veľmi zložité a obohacujúce obdobie. Bol som administrátor domova, v ktorom žili chlapci od 5 do 20 rokov. Po nástupe socialistického Eva Moralesa v roku 2005 začala diskriminácia katolíckej cirkvi, obviňovanie, ale aj  prenasledovanie cirkvi, ktoré dodnes neskončilo. Boli tam útoky, vydieranie, falošné obvinenia, ale prekonali sme to. Po šiestich rokoch po mojom príchode sme museli evakuovať detské mestečko kvôli geodynamickým pohybom (a teda z rizika kvôli poškodeným budovám). Po roku provizórneho prebývania v jednej škole a začleňovania detí do rodín a spoločnosti, sme so zvyškom odišli do tropického San Ignacia Velasco, kde ako misionári máme ďalšiu edukatívnu misu. Bol som tam s nimi tri roky, kým väčšina detí – chlapcov boli sebestační a potom som bol vyslaný prekvapivo do Prahy.

dsc03411

To bylo zase překvapení. Co jste říkal na ten přesun do Prahy?

Očakával som, že nastane nová etapa, ale skôr v Latinskej Amerike. V Bolívii som bol vysvätený na diakona a potom v Prahe na kňaza. Bola to ťažká zmena, ale vo farnosti a v Prahe sú naozaj príjemní ľudia. Znovu som sa dostal k štúdiu a snažím sa ukončiť teológiu diplomovkou, ktorú som v Latinskej Amerike nemohol dokončiť. Aj tu je veľa potrebnej práce a určite ma zase čaká nejaká nová etapa.

Ráda bych se vás teď zeptala na pár otázek týkajících se víry a náboženství. Přijde mi, že u nás v kostelech úplně chybí radost a spíše se stále klade důraz na hříchy a utrpení. Co si o tom myslíte?

V Latinskej Amerike kňaz sprostredkováva radosť a pohodu a v kázni sa snaží skoro vždy povedať aj vtip, keď sa u nás povie vtip, tak sa to možno veľakrát vníma ako nevhodné. Sú tiež veľmi komunitní a radi všetko oslavujú. My niesme ako oni, ale aj my ako Slovania máme potrebu radosti, zdieľania a otvorenosti. Je pravda, že kňaz by nemal stále moralizovať a teologizovať, ale zamerať sa aj na emócie veriacich, ktorí by chceli odísť z kostola radostní a nabití. Je to ako keby sme nabili baterku a ten mobil musí trvať týždeň. Cirkev je matka a ako hovorí pápež František, nie je colný úrad, aby niekoho neustále sekírovala a siahala mu hneď na morálne veci, to príde neskôr.

Jak může člověk v sobě najít radost z víry a Boha?

Duchovná radosť spočíva v tom, že človek nájde pokoj v srdci. Kariérny rast, materiálne radosti či cestovateľské ambície mu nedajú trvalú radosť. Síce sa niekam dostane, ale potom prídu nové nesplnené túžby a je stále na tom istom bode. Pokoj v sebe má radosť, odvahu, záujem o druhého a službu ostatným. Nemali by sme vo všetkom vidieť hriech a myslieť si, že Boh je ako revízor v metre. To nie je radosť, ale neustála obava. Na čo by bol s nami Kristus do konca sveta, aby nám pripomínal len to, že sme hriešnici? On to vie, preto je tu s nami, aby nás doprovádzal na ceste, ktorá v sebe má radosť a pokánie. My sme milovaní nesmiernou láskou Boha a naša energia a vitalita pochádza odtiaľ. Dialóg s Bohom je na prvom mieste. Z pokoja sa rodí opravdivá radosť.

la-paz-sneh

Mnoho lidí hledá pravdu a štěstí ve východních směrech a New Age. Co si o tom myslíte?

Je to prejav hladu po Bohu a po duchovnom živote, len tá forma je iná. Tieto smery nevyžadujú od človeka morálne úsilie, je to spájanie s určitou energiou a ideálom, ale na základe úsilia zo seba samého. V kresťanstve je to naše úsilie, ale aj iniciatíva Boha, ktorý nás pozýva. New Age považuje Krista za jedného z učiteľov a tým mu uberá božskosť, čo vlastné posúva všetko do úrovne relativity. Ľudia si môžu vyberať a tým sa strácajú v pseudofilozofiách a teológiách. Musíme si klásť otázku: Je katolícka cirkev hodnoverná pre mladých ľudí pre naplnenie ich duchovného života? Preto nás náš pápež František povzbudzuje ísť von medzi ľudí. Tieto pseudonáboženstva sú atraktívne, ale nie sú živý dialóg s Bohom.

Snaží se církev tomuto čelit a modernizovat se?

Pápež František prináša revolúciu. Snaží sa zbaviť cirkev nánosov. Zakladá si na vzťahu k najslabším, k neveriacim, zápasí proti korupcii, nepružným štruktúram, netransparentnému spravovaniu majetku, netolerancii, tiež voči zneužívaniu detí. Aj keby mala cirkev stratiť veriacich, musí byť čistá a hodnoverná.

A co si myslíte o multikulturalismu a soužití jednotlivých náboženství?

Ako kresťania vieme, že všetci máme jedného spoločného Otca, sme bratia a máme povinnosť sa milovať a koexistovať. Čo sa tyká praktických otázok je v právomoci občanov, aby sa rozhodovalo o dôležitých spoločenských otázkach na základe referenda. Zároveň platí v spoločnosti i v rodine, že máme všetci práva i povinnosti. Pokiaľ to niekto nechce prijať, nemáme povinnosť s ním žiť. Mali by sme povzbudzovať ostatných, nech vo svojom náboženstve nájdu to, čo je najviac sväté, a to človeka privedie k dobru.

Ještě by mě zajímalo, co je na vašem povolání nejtěžšího a co nejkrásnějšího?

Najťažšie je naučiť sa milovať všetkých, odpúšťať a dávať príklad. „Milujte sa, ako ja som vás miloval“, vravel Kristus. Každý by to mal mať napísané na stole. Najkrajšie je každý deň nachádzať Božiu prítomnosť skrze eucharistiu a vidieť Božiu ruku v mnohých ľudských osudoch.

Jak vnímáte Boha?

Boh je ten, ktorý nám dal slobodnú vôľu a zasahuje len v mimoriadnych prípadoch fyzicky do ľudskej histórie, väčšinou zasahuje duchovne – mysticky, ale napriek tomu On je pán dejín a života. Keby nám do všetkého Boh zasahoval, neplnili bysme funkciu ktorú máme ako slobodne mysliace bytosti. My sa máme slobodne pre Boha rozhodnúť. Keby neustále zasahoval, tak bysme si nedali ani čaj s cukrom, lebo cukor poškodzuje náš organizmus a skracujeme si tým život, tak by pristúpil a povedal „Bez cukru“ (smiech).

Moc Vám děkuji za ohromně zajímavý rozhovor a i za tu anekdotku na konci.

Copyright: Miloš Miko

Zanechat Odpověď

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

WordPress.com Logo

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit /  Změnit )

Google+ photo

Komentujete pomocí vašeho Google+ účtu. Odhlásit /  Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit /  Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit /  Změnit )

w

Připojování k %s